Sú potraviny na báze geneticky modifikovaných plodín bezpečné?

19. septembra 2012 bol svet informovaný o výsledkoch vedeckej štúdie uskutočnenej francúzskym tímom pod vedením prof. Gilles-Eric Séraliniho, podľa ktorých konzumácia potravín vyrobených z geneticky modifikovaných plodín so sebou prináša vážne zdravotné riziká. Štúdia bola síce následne odmietnutá časťou vedeckej komunity (predovšetkým ale výskumnými pracovníkmi, ktorí mali blízko k biotechnologickému priemyslu) a agentúrami zodpovednými za potravinovú bezpečnosť (ktoré ale nie sú nezaujaté pretože v minulosti predmetnú GM kukuricu povolili ako bezpečnú a okrem toho majú známe problémy s konfliktami záujmov viacerých členov svojich vedeckých panelov), ale otázky a znepokojenie verejnosti pretrvávajú.

Treba ale povedať, že napriek obrovským nádorom na mliečnych žľazách samíc a znakoch intoxikácie na obličkách a pečeni samcov, výsledky nepredstavujú dostatočný dôkaz o škodlivosti GM potravín, pretože jedna jediná štúdia, i keď by sa jej nedali vyčítať žiadne slabiny, sa nikdy nepovažuje za dostatočnú na vyvodenie závažných záverov. Jej dopad bol trochu iný: seriózne spochybnila bohorovné tvrdenia biotechnologických firiem a inštitúcií zodpovedných za potravinovú bezpečnosť, že konzumácia potravín na báze geneticky modifikovaných plodín nepredstavuje pre spotrebiteľov väčšie riziko ako konzumácia „konvenčných“ potravín, čo je údajne dostatočne vedecky preukázané.

V nasledujúcich riadkoch s pozrieme trochu bližšie na čom sú založené tvrdenia a ubezpečovania kompetentných a aké sú argumenty odborníkov, ktorých stanovisko je opatrnejšie.

História povoľovania uvádzania na trh GM plodín z pohľadu ľudského zdravia

Prvý transgénny [1] organizmus bol vytvorený v polovici sedemdesiatych rokov, zo začiatku osemdesiatych rokov sú známe prvé komerčné aplikácie vo farmakológii a v druhej polovici osemdesiatych rokov boli vytvorené prvé geneticky modifikované plodiny (GMP) alebo poľnohospodárske GMO. Z pohľadu bezpečnosti boli nové produkty a najmä potraviny vyrobené z GMP veľkou neznámou, ale záverečná fáza ich vývoja sa uskutočnila v čase bezuzdnej deregulácie a liberalizácie, takej typickej pre vládu Ronalda Reagana a jeho nástupcu Georgea Busha staršieho, v dôsledku čoho bola prirodzená opatrnosť považovaná za zbytočnú administratívnu záťaž pre dynamické podniky, v tomto prípade spoločnosť Monsanto.

Svoju úlohu zohralo i veľmi úzke prepojenie politických a ekonomických elít a samozrejme obrovská motivácia biotechnologických firiem začať čo najskôr a bezproblémovo uvádzať nové produkty na trh. A tak sa stalo, že sa na základe čisto politických rozhodnutí dospelo k záveru, že na GMP sa nebude vzťahovať osobitný povoľovací režim, ale že sa k nim bude pristupovať ako ku konvenčným plodinám. Pre ospravedlnenie takéhoto postupu bol vymyslený tzv. princíp látkovej ekvivalencie, podľa ktorého sú GMP látkovo totožné s konvenčnými. Celkovo sa dá povedať, že v USA dostali geneticky modifikované plodiny v prvej polovici deväťdesiatych rokov zelenú bez toho, aby boli primerane posúdené z hľadiska možných zdravotných rizík pre spotrebiteľov.

Uplatnenie princípu látkovej ekvivalencie zároveň znamená, že predmetné potraviny sa nemusia označovať, z čoho vyplýva, že ich konzumujú všetci Američania. Táto skutočnosť býva často prezentovaná ako dôkaz neškodnosti konzumácie GM potravín na ľudské zdravie a dokonca býva používaná i formulácia, že „mnoho miliónov ľudí konzumuje potraviny vyrobené z GM rastlín od času ich uvedenia na trh a dodnes sa podľa nezávislých toxických a výživových overovaní nikde na svete nezistil ich negatívny vplyv“ [2]. Takéto tvrdenie, ktoré sa neodvoláva na žiadnu konkrétnu štúdiu,  je ale jednoznačne nepravdivé pretože by sa musel systematicky sledovať a porovnávať zdravotný stav dvoch skupín Američanov, pričom osoby zaradené do prvej skupiny by každodenne konzumovali GM potraviny zatiaľ čo členovia druhej skupiny by ich nemali na svojom jedálnom lístku vôbec.

Obhliadnuc od etického problému spočívajúceho v uskutočňovaní pokusu na ľuďoch nie je takéto niečo možné ani prakticky, pretože v USA nie sú oddelené výrobné a distribučné reťazce a suroviny na výrobu potravín sú pomiešané. Na druhej strane sú USA krajinou, ktorá má jeden z najväčších výskytov chronických a civilizačných ochorení (rakoviny, alergie, obezita…), ktoré GM potraviny môžu teoreticky spôsobovať. Nie je to ale možné preukázať, pretože rizikových faktorov je v USA viac (napr. mimoriadne vysoký stupeň chemizácie potravín).

V Európe sa ale scenár bezproblémového uvádzania na trh potravín vyrobených z GMP nepodarilo biotechnologickým firmám presadiť. Na pozadí závažných sanitárnych škandálov, najmä choroby tzv. šialenstva kráv, bola Európska komisia donútená ustúpiť tlaku spotrebiteľských a environmentalistických organizácií a podriadiť GMP osobitnému povoľovaciemu režimu a zároveň nariadiť i povinné označovanie potravín z nich vyrobených. Označovanie sa mimochodom ukázalo byť ďaleko najúčinnejšou prekážkou šírenia pestovania GMP v krajinách EÚ, pretože pre ne neexistuje z tohto dôvodu dostatočný dopyt. Toto označovanie sa ale nevzťahuje na potraviny živočíšneho pôvodu, ak príslušné zvieratá boli kŕmené GMP. Sója GMO, dovážaná vo veľkom z amerického kontinentu, je pritom významnou súčasťou kŕmnych zmesí používaných v celej Európe.

Potenciálne riziká

Podľa kritikov GMO spočívajú zdravotné riziká spojené s konzumáciou potravín vyrobených z GMP najmä v nedostatočnom poznaní fyziologických mechanizmov na úrovni DNA. Molekulárna biológia je stále iba v zárodočnom štádiu a odpovede na mnohé otázky, relevantné z pohľadu bezpečnosti konzumácie GM potravín, zatiaľ nepozná. Predstava, že vloženie cudzieho génu do DNA príjemcu spôsobí iba sprostredkovanie novej, želateľnej vlastnosti a nič viac je založená na intelektuálnom redukcionizme, ktorý už bol dávnejšie vyvrátený základným výskumom: vie sa napríklad, že niektoré bielkoviny nie sú kódované jedným génom, ale sú výsledkom „kooperácie“ dvoch alebo i viacerých génov, že teda môže dochádzať k interakcii záujmového génu s jeho „susedmi“ v novom prostredí, čo môže mať nepredvídané rizikové dôsledky.

Rizikovou je tiež metóda „vkladania“ nového génu do DNA príjemcu, hoci býva prezentovaná ako  chirurgicky presná. V skutočnosti je úplne náhodná a vopred sa vôbec nevie v ktorej časti DNA príjemcu a v „susedstve“ akých génov sa vkladaný gén ocitne. Iným a úplne reálnym rizikom je skutočnosť, že GMP majú väčší obsah rezíduí pesticídov  ako je to v prípade konvenčných plodín. Skutočnosť, že dnes používané GMP sú buď tolerantné na herbicíd alebo samotné produkujú insekticíd totiž vôbec neznamená, že príslušné pesticídy neabsorbujú a neobsahujú! [3] Ďalším rizikom je používanie pri genetickej manipulácii tzv. antibiotikových markerov, čo môže prispievať k nadobúdaní rezistencie baktérií na antibiotiká.

Posudzovanie bezpečnosti

Ako už bolo spomenuté, v EÚ sú GMP podriadené osobitnému povoľovaciemu režimu, ktorý by mal garantovať ich neškodnosť. Firma, ktorá chce začať uvádzať GMP na trh, musí predložiť dokumentáciu, ktorej súčasťou musí byť vedecká štúdia zameraná na skúmanie bezpečnosti nového produktu. Celá dokumentácia je následne posúdená vedeckým panelom EFSA pre GMO, ktorý následne vydá odporúčanie pre Európsku komisiu. Dôveryhodne to ale vyzerá iba na prvý pohľad: štúdie si dávajú robiť samotní výrobcovia, čo znižuje ich objektivitu, nebývajú publikované vo vedeckých časopisoch, brutto dáta z týchto štúdií nie sú dávané vedeckej komunite na kontraexpertízu, pretože sa na ne vzťahuje „obchodné tajomstvo“ [4], mnohí členovia vedeckého panelu EFSA sú v konflikte záujmov, dĺžka testov na laboratórnych zvieratách je maximálne 90 dní (donedávna bola povinná dĺžka iba 17 dní, od februára 2013 sú 90 dňové štúdie povinné, čo sa ale nevzťahuje na žiadosti predložené do tohto termínu), rokovania členov vedeckého panelu prebiehajú za zatvorenými dverami a okrem výsledku sa na verejnosť nedostanú žiadne informácie.

Výsledkom je skutočnosť, že doteraz boli kladne posúdené všetky žiadosti a následne EK povolila na ľudskú spotrebu všetky GMO (takéto potraviny ale musia byť napriek tomu označované). Takýto spôsob posudzovania bezpečnosti potravín nazývajú kritici otvorene maškarádou… Napriek „obchodnému tajomstvu“ došlo predsa len jeden krát k zverejneniu brutto dát z jednej štúdie. Stalo sa to na základe rozhodnutia nemeckého súdu a predmetnou GMP bola kukurica MON 863. Po opätovnom štatistickom vyhodnotení dát zo strany tímu prof. Séraliniho vyšli najavo závažné anomálie v neprospech laboratórnych zvierat kŕmených MON 863. Monsanto ani EFSA síce existenciu týchto anomálií nepopierali, ale vyhlásili ich za „biologicky nevýznamné“, pretože „problémy sa neprejavili v rovnakej miere a rovnakým spôsobom u samíc a u samcov“ a „neboli proporcionálne k dávke“. Z pohľadu dnešnej vedy sú takéto argumenty prinajmenšom zarážajúce, pretože neberú do úvahy možné narušenia hormonálneho alebo enzýmového systému, s čím sa ale autori štúdie vôbec nezaoberali…

Doterajšie vedecké výskumy a dlhodobé štúdie

Popri štúdiách požadovaných predpismi, o ktorých bola reč vyššie, boli GMO predmetom najrôznejšieho vedeckého skúmania a publikovaných odborných článkov. Celkove bolo tejto téme venovaných nie menej ako 50 000 štúdií, z ktorých mnohé skúmali dopady na ľudské zdravie. V podstate skoro všetky výsledky ubezpečovali o neškodnosti konzumácie potravín na báze GMP. Našli sa ale i výnimky: v roku 1998 britský biochemik maďarského pôvodu Arpád Pusztai a v roku 2002 talianska biologička Manuela Malatesta, ktorí skúmali dopad konzumácie GM plodín na zdravotný stav laboratórnych zvierat, zistili veľmi znepokojujúce patologické zmeny na ich obličkách a pečeni.

Obidvaja sa ale dopustili závažnej chyby, že o svojich zisteniach informovali ešte pred ukončením výskumu a pred publikáciou výsledkov v nejakom vedeckom časopise. Následne sa stali terčom očierňovacej kampane zinscenovanej Monsantom, svoje práce nemohli dokončiť (nikdy neboli dokončené) a boli prepustení zo zamestnania. K znepokojujúcim výsledkom dospeli v nedávnej minulosti i vedecké tímy v Rusku a v Rakúsku, ale v obidvoch prípadoch došlo k zverejneniu výsledkov ešte pred adekvátnym spracovaním dát a publikáciou vo vedeckom časopise a tak pre biotechnologickú loby nebolo problémom obe štúdie a priori zdiskreditovať.

Významnú časť doterajších vedeckých štúdií financoval priemysel [5], čo znižuje ich hodnovernosť. A najmä, nepokrývali celý prirodzený život príslušných zvierat. Bolo zistené, že spomedzi obrovského množstva štúdií (viď. vyššie) iba pri 24 k došlo k testom presahujúcim 90 dní, ale ani tieto sa nevzťahovali na prirodzenú dĺžku života testovaných zvierat. Z tohto pohľadu ostáva Séreliniho štúdia naozaj jedinečná. Význam takýchto štúdií spočíva v tom, že potenciálne riziká nie sú akútneho, ale chronického charakteru, pričom chronické dôsledky sa väčšinou prejavia po dlhodobejšom vystavení rizikovému faktoru. Ak je prirodzená dĺžka života laboratórnych potkanov asi 2 roky, potom extrapolované na priemernú dĺžku života človeka (80 rokov) znamená 90 dňový test na potkanoch ako keby sme zisťovali chronické dôsledky nejakého stravovacieho režimu u desaťročného dieťaťa…

Ani v prípade Séraliniho štúdie sa počas prvých troch mesiacov testov na laboratórnych zvieratách nič znepokojujúceho nezistilo. Realizácia dlhodobých, prípadne viacgeneračných štúdií je teda otvorenou výzvou pre kompetentných, hoci EFSA ich naďalej považuje za zbytočné (musela by priznať, že sa v minulosti mýlila…). Výrobcovia sadív GMO sa takýmto dlhodobým štúdiám tak isto vehementne bránia, pretože sú finančne náročné a okrem toho hrozí, že sa predsa len môže niečo zistiť. Začína sa dokonca otvorene spochybňovať význam testov na zvieratách a extrapolovania výsledkov na človeka, pretože vraj ľudia nie sú potkany vážiace 80 kg. Akosi sa zabúda, že na týchto testoch je založené i hodnotenie nových liekov… V decembri 2012 ale Európska komisia informovala, že pripravuje realizáciu dvojročnej štúdie na laboratórnych zvieratách, pričom testovaná GMP bude kukurica NK 603, tak ako to bolo v prípade Séraliniho štúdie. Pripúšťa sa dokonca i možnosť, že prof. Séralini bude členom príslušného vedeckého tímu.

Farmakologické GMO verzus GMP

Protagonosti poľnohospodárskych GMO zvyknú tiež argumentovať bezproblémovým a všeobecne akceptovaným aplikovaním techník genetickej manipulácie vo farmácii. Z pohľadu zdravia spotrebiteľov je uvedené zavádzajúce minimálne z dvoch dôvodov. Po prvé, pacienti užívajúci predmetné liečivá dostávajú predpísanú presne stanovenú dávku a sú pod systematickým lekárskym dozorom, čo v prípade konzumácie GM potravín neplatí. Okrem toho, pacienti „nekonzumujú“ priamo GMO, ale ich produkt! Napríklad takto vyrobený inzulín nie je priamo GMO, ale je produktom geneticky modifikovanej baktérie.

Záver

Na základe uvedeného je zrejmé, že dodnes neexistuje uspokojivá odpoveď na otázku, či sú potraviny vyrobené z GMP bezpečné. Z tohto pohľadu bol doterajší postoj kompetentných škandalózny, hoci z pohľadu práva nie sú napadnuteľní. Odborníci EFSA a iných agentúr vydávajú iba odporúčania a nie sú zodpovední za „riadenie rizika“. Kompetentní sú v tomto ohľade úradníci Európskej komisie, ale tí a priori nie sú dostatočne odborne fundovaní a preto sa schovávajú za odporúčania agentúr. Je to zdanlivo veľmi jednoduché, ale tento začarovaný kruh dostatočne zabezpečuje kompetentným beztrestnosť i v prípade eventuálneho potravinového škandálu.

K zlepšeniu situácie môže dôjsť po odstránení už chronicky známych nedostatkov, medzi ktoré patrí zabezpečenie nestrannosti a objektívnosti posudzovania nových GMP (je správne, aby si biotechnologické firmy vykonanie príslušných štúdií zaplatili, ale nie je v poriadku, ak ich priamo vykonávajú alebo zadávajú). Okrem toho je nevyhnutné, aby aspoň občas bola zrealizovaná vedecká kontradiktórna štúdia pokrývajúca celý prirodzený život laboratórnych zvierat. Kontradiktórna znamená, že v príslušnom vedeckom tíme by mali byť rovnomerne zastúpení priaznivci i kritici GMO, pretože v dnešnej dobe sa dá iba ťažko povedať, kto je skutočne nezávislý. Ale najmä je nutné zaistiť podstatne vyššiu úroveň transparentnosti, pretože ekonomické záujmy výrobcov nemôžu byť nadraďované zdraviu spotrebiteľov, čo sa dnes bohužiaľ deje.

Literatúra:

Apoteker, Arnaud, Testart, Jacques, „De l’utopie scientifique au péril sanitaire“, Le Monde diplomatique, Avril 2006

Denhez, Frédéric, „OGM le vrai du faux“, Delchuax et Niestlé, 2013

Ferenčík Igor a kol., „Národný rámec používania geneticky modifikovaných organizmov a výrobkov z nich na Slovensku“, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2009

Lepage, Corinne, „La vérité sur les OGM, c’est notre affaire!“, Editions Charles Léopold Mayer, Paris 2012

Robin, Marie-Monique, « Le monde selon Monsanto », Editions La Découverte, Paris 2008, 2009

Robin, Marie-Monique, « Notre poison quotidien », ARTE 2011

Séralini, Gilles-Eric, « Tous cobayes », Flammarion, 2012

Vélot, Christian,  « OGM un choix de la société », Éditions de l’Aube et l’Abbaye de Jouïr, 2011 [1] Transgenéza je druh genetickej manipulácie, ktorá spočíva v odobratí tzv. „záujmového génu“ z organizmu darcu a jeho následnom „vložení“ do DNA príjemcu s cieľom sprostredkovania mu nejakej želateľnej vlastnosti. Iným druhom genetickej manipulácie je tzv. mutagenéza, kde vplyvom fyzikálnych alebo chemických činidiel dochádza k dezaktivácii alebo modifikácii nejakého existujúceho génu. Celá vášnivá diskusia okolo GMO sa ale týka výlučne transgénnych rastlín, pričom na mutagénny sa zabúda, hoci potenciálne nepredstavujú menšie riziko ako transgény.

[2] Ing. Igor Ferenčík, „Národný rámec používania geneticky modifikovaných organizmov a výrobkov z nich na Slovensku“, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2009, str.14.

[3] V USA došlo doslova k explózii množstva používaných herbicídov, ktoré sa iba na kukuričných poliach zvýšilo z 1,8 milióna ton v roku 2000 na 30 miliónov ton v roku 2011.

[4] Je to v rozpore s platnými predpismi. Článok 25 Smernice 2001/18  zakazuje odvolávať sa na obchodné tajomstvo, ak ide o štúdie týkajúce sa zdravia alebo životného prostredia.

[5] Zdroj financovania má často rozhodujúci vplyv na dosiahnutých výsledkoch. Napríklad 90% štúdií (94 zo 115) financovaných z verejných zdrojov poukázali na významné negatívne dopady veľmi nízkych dávok bisphenolu A na ľudské zdravie, pričom všetky štúdie financované priemyslom to popierali! Podobné to je i v prípade vedeckých štúdií týkajúcich sa umelého sladidla aspartam. Pri posúdení 166 vedeckých prác (92 verejných a 74 financovaných priemyslom) bolo zistené, že podľa všetkých štúdií priemyslu bola „denná akceptovateľná dávka“ apsartamu neškodná, zatiaľ čo 85 vedeckých prác financovaných z verejných zdrojov preukázali, že sladidlo v tomto množstve spôsobuje viacero zdravotných problémov. Treba ale povedať, že zvyšných 7 „verejných“ štúdií financovala FDA (americký úrad pre bezpečnosť potravín a liečiv), ktorý je vo väčšine prípadov naklonený pozíciám priemyslu.